Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch - Thain János Múzeum Érsekújvár 

Pasca

Pasca je samočinné alebo človekom ovládané zariadenie na chytanie, zranenie alebo usmrtenie škodlivých, ale i úžitkových zvierat. Bola významnou časťou lovu od najstarších čias. Pasce mohli byť usmrcujúce alebo živolovné.

K najznámejším typom usmrcujúcich pascí patrili jamy s kolmi, pasce s padajúcim bremenom, slučky a železné pasce.

Najarchaickejším typom pasce je jama s natĺkanými, vyostrenými kolmi na dne. Rozmery vykopanej jamy boli prispôsobené veľkosti vyhliadnutej zveri a prikryté vetvami a lístím. Na dne uložená návnada privábila zviera, ktoré sa cez tenkú vrstvu konárov prepadlo do jamy.

Slučky – oká rôznych veľkostí sa umiestňovali po vypozorovanej trase pohybu zvierat. Slučky vyhotovené z tenkého remenca, šliach, čriev, motúzov či drôtu chytené zvieratá uškrtili.

Rozšírené boli i železné pasce rôznych veľkostí – zvané aj klepec, chlepec, zelezá. Takáto pasca mala okrúhly základ, v strede perovú vzpruhu s poistkou a nad ňou oblúkovité rozťahovacie čeľuste. Ak zviera pri požieraní návnady vstúpilo medzi roztiahnuté čeľuste, poistka sa odistila a čeľuste mu prudko zaklapli nohy, prípadne aj chrbticu.

Najvýznamnejšími živolovnými pascami boli debničky, zvané aj truhličky, používané hlavne na chytanie kožušinových zvierat. Na konci debničky sa nachádzali zdvíhacie a padacie dvierka – či už výkyvné, posuvné alebo kmitavé, ktoré umožnili prístup zvieraťa k návnade, umiestnenej v zadnej časti pasce. Dotknutím návnady sa dvere spustili a zviera ostalo uväznené v debničke – väčšinou nezranené.

Obľúbenou živolovnou pascou bola aj sieť – sito alebo kôš na odchyt vtákov.

Ako predmet mesiaca marec predstavujeme niekoľko tradičných pascí z nášho regiónu. Ich zhotoviteľmi boli dnes už neznámi dedinskí všemajstri a cigánski kováči.

Helena Gudmonová